BalboMama: Príprava na horúce Vianoce v kine

Druhý mesiac života s osôbkou, ktorej fungovanie zavisí len a len odo mňa, mám úspešne za sebou. Nestíham poriadne dokumentovať, ako rýchlo rastie a každý deň sa mi mení pred očami. Sharentingové úlovky uploadujem (ľavou rukou cez ajfoun) iba po nociach, keď práve na pravom pleci uspávam dcéru. Moje dievčatko za tých niekoľko týždňov získalo na základe mimiky tváre, gúľania očami a rozhadzovania rukami niekoľko originálnych prezývok a navštívila (resp. bola donesená mamou v kočiari či v pohodlnej šatke) niekoľko miestnych kultúrnych podujatí.

Okrem dvoch prednášok pod značkou Kreatívne ráno a troch komorných koncertov na netradičných miestach mesta v rámci Sofar Sounds zvládla malá TiTi tiež niekoľko vernisáží, vianočných trhov aj mikulášsky sprievod mestom (Santaparade Auckland). Áno, v Auckladne sa vianočné oslavy naplno rozbiehajú v mesačnom predstihu – s mikulášskymi čiapkami v 25-stupňových teplotách. Hoci ťažko povedať, kto má väčšiu radosť z podujatia – maloleté deti alebo ich rodičia s mobilmi v rukách.

Vo výkladoch obchodov sú vedľa ozdobených stromčekov vystavené plavky, kvetované minišaty či overaly; na námestiach s vianočnou výzdobou lietajú včely okolo rozkvitnutých stromov pohutukawa. Netreba sa vôbec čudovať, že začiatkom decembra oslavujeme nástup leta a spievame koledy zároveň. Takto nejak tu vyzerajú „Kiwi Vianoce”. Tento rok ide o nich dokonca do kín film s rovnomenným názvom. Pôjdem si ho (v dvojici s mojou holčinou) pozrieť už čoskoro, lebo sledovanie snímok spolu s trailermi na veľkom plátne vyslovene zbožňujem.

Pred týždňom som čítala článok o tom, ako dve tunajšie matky nevpustili do kina na premietanie snímky „Bad moms 2“, lebo bola určená publiku nad šestnásť rokov. Ich deti mali päť mesiacov a päť týždňov! Nuž, treba si výber filmu vopred premyslieť...

Ja som ešte stále nevidela niekoľko dôležitých filmov sezóny (pokračovanie „Blade runnera“, „Zabitie posvätného jeleňa“, či „Bez lásky“), lebo to skrátka časovo nevychádza. Ale v kine som bola. Dokonca niekoľkokrát – spolu s mojou dcérou. Šlo totiž o projekcie, určené rodičom s deťmi. Hneď tri kiná v Aucklande ponúkajú raz do týždňa túto možnosť pod názvami: „Bringyour baby” session; „Baby and Me“; či „Prams at the PIX”. Skrátka: Prineste dieťa v kočiari do kina...

Na Novom Zélande to vo väčších mestách funguje takto: Keď si chcete niečo dobré pozrieť na veľkom plátne, nemusíte zháňať opatrovateľku, ale napochodujete si aj s kočiarom rovno do kinosály. Ostatní spolu-diváci nebudú reptať, keď vase dieťa zaplače, alebo ho budete potrebovať prebaliť či nadojčiť. Moja TiTi ale väčšinu filmu prespí v šatke, takže rušenie okolia som zatiaľ neriešila. Dúfam, že dcérka tú svojskú disciplínu počas sledovania snímok v kine (plus to nadšenie pre sledovanie trailerov pred filmom aj titulkov po) zdedí po mne. Mimochodom, máme čosi takéto v SR? Oplatilo by sa tento nápad prijať za svoj. Napríklad v bratislavskom Kine Lumiére?!

Pokojné filmy bez násilných scén, stíšená hlasitosť, stlmené svetlo, miesto pre kočiare – čo viac si možno priať... A keďže tu (ako som už spomenula) bežia vianočné prípravy aj oslavy v plnom prúde – ponuka kín sa tomu prispôsobuje. V kine Rialto cinemas som si pred pár dňami pozrela životopisnú snímku o Charlesovi Dickensovi, ktorý svojím dielom navždy zmenil význam Vianoc. Film „The man who inventedChristmas” vrelo odporúčam všetkým fantazírujúcim fanúšikom či fanúšičkám rozprávok bez ohľadu na vek. Celá výprava do kina bola neskutočným zážitkom! V najbližších letných týždňoch túto možnosť – schladiť sa v kinosále, aj kultivovať svoje vnútro využijem)e opäť…

Text: Boba Markovič Baluchová, Foto: Palo Markovič

Dreaming about actors and proper art

Kedysi som ako správna workoholička spávala štyri hodiny denne. Odkedy som sa presťahovala do Stredozeme, spávam aj tri-krát toľko. Skoro ako Penelope Cruz v časoch, keď ešte nebola matkou. Samozrejme, s každohodinovým prebúdzaním sa na pípnutia emailov, naznačujúcich povinnosti či radosti, črtajúce sa v Európe. Takýto prerušovaný spánok má aj svoje výhody – sníva sa vám viac snov, a minimálne jeden z nich si musíte zapamätať.

I used to be a workaholic sleeping four hours a day. Since I moved to Middle-Earth I’ve been sleeping three times as much. Almost like Penelope Cruz before her motherhood period. Every single hour I awake to my email beeps – indicating responsibilities and joys coming from Europe. This interrupted sleep has its advantages – you can dream more dreams in a row and at least one of them you will remember.

Komunikovala som so svojou maminou cez skype a tá mi vyjavila svoje posledné sny. Tie sa jej spájajú väčšinou s pozretým televíznym programom predošlého dňa. Sledovanie kriminálnych seriálov a čítanie detektívok máme odjakživa v rodine. Keď dopozerala novú slovenskú kriminálku „Za sklom“, ktorá má atmosférou pripomínať divákom a diváčkam svetové seriály „True Detective“ či „The Bridge“, snívalo sa jej že s Jánom Koleníkom a Tomášom Maštalírom vyšetrovala vraždu. Musela s nimi absolvovať nebezpečnú naháňačku a napríklad s nimi naskočiť do posledného vozňa idúceho vlaku. Keď sa objavil sprievodca, vynašla sa a do prístroja na vydávanie lístkov strčila vreckovku a vyťukala: tri lístky po tri eurá. Viac si nepamätá. Škoda. Teším sa na pokračovanie, :).

I had a Skype call with my mother. She always start with a recapitulation of the storylines of her last dreams. They are mostly associated with a TV program offer from previous day. Watching the crime TV shows and reading detective books have been always very popular in my family. After watching new Slovak TV show "Behind the Glass" (whose atmosphere was supposetd to remind well-known series "True Detective" and "The Bridge") she became an investigator of the murder together with two actors from the show: Ján Koleník and Tomáš Maštalír. She joined them in dangerous chase and jumped to the last wagon of moving train with them. When a conductor appeared she tried to place a paper tissue to the ticket-issuing device and simply buy three tickets for three euros. She does not remember more. It’s a pity, isn’t it? Looking forward to a continued story,☺.

Aj ja mávam sny s umelcami a o umení. Dnes som sa zobudila so širokým úsmevom na tvári, ale aj so zármutkom – že sa to neodohralo naozaj. Snívalo sa mi totiž so skvelým dánskym hercom Madsom Mikkelsenom. Nevyzeral tak strašidelne, ako vo filme „Valhalla Rising“ či v úspešnej bondovke „Casino Royale“, ale jeho pohľadu som neunikla. V topánkach na podpätkoch sme boli rovnako vysokí. Vraj kariéru odštartoval ako tanečník, tango by som si s ním raz rada strúhla. [Nemala som v noci nemala pozerať ten trailer na "Rogue One – Príbeh Hviezdnych vojen", ktorý ide o pár mesiacov do kín a kde hrá Mads jednu z väčších postáv.]
Dej vo sne vyzeral asi následovne – motali sme sa po slnečnej Bratislave a ja som ho zatiahla do kina, aby ho všetci na uliciach neokukovali. Chcela som ho (pri všetkej počestnosti) zobrať na nejaký reprezentatívny slovenský film a on sa vykrúcal, že to nie je dobrý nápad. Ponuku domácich filmov si, žiaľ, nepamätám, ale na jeho výraz, ako sa zhrozil, že bude musieť dve hodiny pozerať zasa nejakú neprekúsnutú story z čias socializmu, nezabudnem. Skvelý sen, čo vám budem hovoriť. Asi som ho mala radšej vziať do galérie, ako do kina.

I dream of artists and art very often. Today I woke up with a broad smile on my face, but also with a sadness (that it acually didn’t happen). I was dreaming of a great Danish actor: Mads Mikkelsen. He didn’t look as scary as in the film "Valhalla Rising" or the successful James Bond movie "Casino Royale", but his gaze was hypnotizing. We were the same height (thanks to wearing high-heels). I would definitely like to dance a tango with this former dancer. This dream probably occurred in my mind because of late night watching “Rogue One – A Star Wars story” trailer, which will come to our cinemas in a few months (and Mads is one of the main actors in it).
The storyline of that dream went as follows – we were walking across Bratislava city and I did not want him to be spotted by people around. I wanted to take him to the local cinema and made him watch a Slovak movie. He wasn’t very happy about that idea. Un)fortunatelly, I don’t remember an offer of domestic films, but I do remember his expression. He was totally terrified that he would have to watch another two hours long story from the period of socialism. Great dream, I can tell. I would rather take him to the gallery.

Text / Written by: Boba Markovic Baluchova, Foto / Photo: Palo Markovic