Druhý mesiac života s osôbkou, ktorej fungovanie zavisí len a len odo mňa,
mám úspešne za sebou. Nestíham poriadne dokumentovať, ako rýchlo rastie a každý
deň sa mi mení pred očami. Sharentingové úlovky uploadujem (ľavou rukou cez
ajfoun) iba po nociach, keď práve na pravom pleci uspávam dcéru. Moje dievčatko za tých
niekoľko týždňov získalo na základe mimiky tváre, gúľania očami a rozhadzovania
rukami niekoľko originálnych prezývok a navštívila (resp. bola donesená mamou v
kočiari či v pohodlnej šatke) niekoľko miestnych kultúrnych podujatí.
Okrem dvoch prednášok pod značkou Kreatívne ráno a troch komorných koncertov na netradičných miestach mesta v rámci Sofar Sounds zvládla malá TiTi tiež niekoľko vernisáží, vianočných trhov aj mikulášsky sprievod mestom (Santaparade Auckland). Áno, v Auckladne sa vianočné oslavy naplno rozbiehajú v mesačnom predstihu – s mikulášskymi čiapkami v 25-stupňových teplotách. Hoci ťažko povedať, kto má väčšiu radosť z podujatia – maloleté deti alebo ich rodičia s mobilmi v rukách.
Vo výkladoch obchodov sú vedľa ozdobených stromčekov vystavené plavky, kvetované minišaty či overaly; na námestiach s vianočnou výzdobou lietajú včely okolo rozkvitnutých stromov pohutukawa. Netreba sa vôbec čudovať, že začiatkom decembra oslavujeme nástup leta a spievame koledy zároveň. Takto nejak tu vyzerajú „Kiwi Vianoce”. Tento rok ide o nich dokonca do kín film s rovnomenným názvom. Pôjdem si ho (v dvojici s mojou holčinou) pozrieť už čoskoro, lebo sledovanie snímok spolu s trailermi na veľkom plátne vyslovene zbožňujem.
Pred týždňom som čítala článok o tom, ako dve tunajšie matky nevpustili do kina na premietanie snímky „Bad moms 2“, lebo bola určená publiku nad šestnásť rokov. Ich deti mali päť mesiacov a päť týždňov! Nuž, treba si výber filmu vopred premyslieť...
Ja som ešte stále nevidela niekoľko dôležitých filmov sezóny (pokračovanie „Blade
runnera“, „Zabitie posvätného jeleňa“, či „Bez lásky“), lebo to skrátka časovo
nevychádza. Ale v kine som bola. Dokonca niekoľkokrát – spolu s mojou
dcérou. Šlo totiž o projekcie, určené rodičom s deťmi. Hneď tri kiná v Aucklande
ponúkajú raz do týždňa túto možnosť pod názvami: „Bringyour baby” session; „Baby and Me“; či „Prams at the PIX”. Skrátka: Prineste dieťa v kočiari do kina...
Na Novom Zélande to vo väčších mestách funguje takto: Keď si chcete
niečo dobré pozrieť na veľkom plátne, nemusíte zháňať opatrovateľku, ale
napochodujete si aj s kočiarom rovno do kinosály. Ostatní spolu-diváci nebudú
reptať, keď vase dieťa zaplače, alebo ho budete potrebovať prebaliť či
nadojčiť. Moja TiTi ale väčšinu filmu prespí v šatke, takže rušenie okolia som zatiaľ neriešila. Dúfam, že dcérka tú svojskú disciplínu počas sledovania snímok v kine (plus to nadšenie pre sledovanie trailerov pred filmom aj titulkov po) zdedí po mne. Mimochodom, máme čosi takéto v SR? Oplatilo by sa tento nápad prijať za svoj. Napríklad v bratislavskom Kine Lumiére?!
Pokojné filmy bez násilných scén, stíšená hlasitosť, stlmené svetlo, miesto pre kočiare – čo viac si možno priať... A keďže tu (ako som už spomenula) bežia vianočné prípravy aj oslavy v plnom prúde – ponuka kín sa tomu prispôsobuje. V kine Rialto cinemas som si pred pár dňami pozrela životopisnú snímku o Charlesovi Dickensovi, ktorý svojím dielom navždy zmenil význam Vianoc. Film „The man who inventedChristmas” vrelo odporúčam všetkým fantazírujúcim fanúšikom či fanúšičkám rozprávok bez ohľadu na vek. Celá výprava do kina bola neskutočným zážitkom! V najbližších letných týždňoch túto možnosť – schladiť sa v kinosále, aj kultivovať svoje vnútro využijem)e opäť…
Text: Boba Markovič Baluchová, Foto: Palo Markovič
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára