BalBo deBra

BalBo deBra

nedeľa 11. februára 2018

Na hojdačke v Hum Salon


Dieťa po narodení často okopíruje správanie ženy–mamy z obdobia tehotenstva. Nie vždy to však musí byť pravda. Ja som dosť netrpezlivá povaha; rozladiť ma dokážu totálne blbosti (kedysi aj počasie), no počas vyčkávania na príchod malej Tove Tui na svet som prekvapivo vôbec nenerváčila. Ani veľmi nebolo: kedy. Presunov a povinností (vybavovačiek aj písačiek) bolo vyše hlavy, takže ma ten „tehulácky“ stres akosi úplne obišiel.
Výsledkom toho je to, že malá TiTi je dobrá spáčka až vyspávačka. V noci sa na dojčenie takmer nebudí, mama – balboMama (teda ja) si vie pospať nepretržite aj päť hodín. Tie kruhy pod očami mám teda asi ako dozvuk z ponocovania v mladosti, alebo z pozerania filmov a seriálov v posledných týždňoch...


Hneď v druhom týždni po narodení dcéry som sa rozhodla pre nosenie v šatke. Tuším sa tomu u nás doma hovorí: šatkovanie. Hoci mi ťahá na štyridsiatku, chrbát i kolená mám v poriadku (asi vďaka génom, tancovaniu počas dospievania a cvičeniu jogy spred roka). Mohla by som s nákladom na chrbte či na hrudníku pokojne robiť vysokohorskú nosičku po tatranských chatách ako môj tato kedysi. S dieťaťom v šatke teda zvládam kino, koncert, dlhú prechádzku aj presuny MHDčkou do odľahlých štvrtí mesta.
V nosičoch sa Tove Tui zatiaľ ešte priveľmi hmýri a nevie si tam oddýchnuť, takže ostávam pri šatke. Je to naozaj ako kengurí vak – tam sa holčine spí dobre a dlho (aj tri hodiny bez zobudenia). Len v teplotách nad dvadsať stupňov to potom schytáme obe – po návrate domov z prechádzky sme spotené jak myšky (uši, nosy a líčka máme červené, vlásky zvlnené).


Náš bytík je od nemocnice, kde sa TiTi narodila, vzdialený iba dvadsať minút chôdze (päť minút cesty uberom – máme to dvakrát odskúšané z dňa pôrodu). Budovy delí vlastne iba Grafton bridge – most, postavený ponad cintorín, spájajúci dve štvrte mesta. Na jeho konci po pravej strane sa nachádza krásny drevený dom, ktorý si žije svojím vlastným životom vďaka dobrovoľníkom, ktorí ho spravujú a udalostiam, ktoré sa tam organizujú. Nadácia (Falling Apple Charitable Trust & Hum), ktorá historickú vilu vlastní, sa stará o to, aby sa okolo domu združovala komunita ľudí (nielen mladých hipsterov a potulných cestovateľov), a aby tam ožilo sociálne podnikanie a charitatívne cítenie. Preto často pozýva susedov a susedky na rôzne eventy.


Horná časť budovy Hum Salon je obývaná a verejnosti teda neprístupná, no v dolnej časti môžete v dvoch izbách tráviť svoj voľný čas počas víkendov a čítať si, hrať na hudobné nástroje, obzerať fotky, púšťať si platne, či len tak relaxovať. Alebo sa zapojiť do nejakej zmysluplnej aktivity – na riešenie bezdomovectva (zber či výrobu prikrývok pre deti), ochranu zvierat (vegánsky workshop) či mindfulness diskusie a meditácie na pomoc ľuďom predovšetkým maorského pôvodu, ktorí majú problémy so svojím vnútorným rozpoložením (v médiách sa totiž už dlhší čas objavujú správy o vysokých počtoch samovrážd maorských tínejdžerov). Fotografické eventy, výstavy obrazov a koncerty sú takmer pravidelnosťou.

Vonku v záhrade pred vilou si môžete pokojne posedieť na lavičke, zapisovať si svoje postrehy do denníka či rovno ich postovať na sociálne siete. A popíjať k tomu fair trade kávu alebo sviežu domácu humonádu z Coffee Hut – Hum café (kaviarne v kontíku hneď za plotom domu). Ak máte dieťa, môžete s ním hrať schovávačku či naháňačku v areále vily. Alebo ako ja – len tak si užívať letnú atmosféru všedného (a predsa výnimočného) dňa s mojou dcérou – na hojdačke pod stromom. Odozvou je vzrušenie i mierna bojazlivosť. Predsa len je tých podnetov všade okolo tak veľa...

Text: Boba Markovič Baluchová, Foto: Palo Markovič



Žiadne komentáre:

Zverejnenie komentára