Presne si pamätám na moment, keď som sa rozhodla, že si nechám narásť vlasy po pás a nikdy nebudem mať pokušenie: ostrihať sa. Bolo to na prvom stupni základnej školy počas sledovania TV seriálu pre deti a mládež: Safari. Keď som uvidela herečku Zuzanu Kocúrikovú, bolo všetko rozhodnuté. Na skoro tri dekády dopredu.
Dnes sa tomu smejem, lebo nemusíte testovať svoju pevnú vôľu desať rokov – príčesky či predĺženie vlasov si môžete zaobstarať za niekoľko desiatok eúr. No počas socializmu to tak jednoduché nebolo. Museli ste si vystačiť s trpezlivosťou, dobrou genetikou a žíhľavovým šampónom.
Z troch sestier Balušiek som pokušeniu: ne(o)strihať sa odolala najdlhšie. Aspoň môžem hrať Zlatovlásku a podobné rozprávkové bytosti (víly, princezné či strigy) počas „babysittingu“ detí kamošiek. Naposledy som to vcelku zvládla v júli, keď po rokoch zavítala z Bordeaux do Bratislavy spolužiačka Zora so synom a strávili sme spolu víkend v rozhorúčenej Vodárenskej záhrade. Ale nie o mojich vlasoch som chcela...
Vlasy som si vydržala nestrihať 26 rokov a zatiaľ v predsavzatí zotrvávam. Čítala som však príbeh Elaine, ktorá sa rozhodla ostrihať si vlasy – prvý raz po 23 rokoch a darovať ich charite. Organizácií, ktoré takýmito aktivitami zbierajú financie na vývin liečby a podporu ľudí s rôznymi typmi ochorení, je už v Európe dosť. Bol to odvážny čin, ktorý si zaslúži pozornosť (nie v rámci self-proma konkrétnej osoby, ale v rámci osvety, podobných kampaní). Niet divu, že príbeh spracovala redakcia BBC.
Vlasy som si vydržala nestrihať 26 rokov a zatiaľ v predsavzatí zotrvávam. Čítala som však príbeh Elaine, ktorá sa rozhodla ostrihať si vlasy – prvý raz po 23 rokoch a darovať ich charite. Organizácií, ktoré takýmito aktivitami zbierajú financie na vývin liečby a podporu ľudí s rôznymi typmi ochorení, je už v Európe dosť. Bol to odvážny čin, ktorý si zaslúži pozornosť (nie v rámci self-proma konkrétnej osoby, ale v rámci osvety, podobných kampaní). Niet divu, že príbeh spracovala redakcia BBC.
Aké bolo moje prekvapenie a znechutenie (opäť raz), keď som si čítala všetky tie nevhodné komentáre pod príspevkom na sociálnych sieťach. Šlo o absolútne prehliadanie konkrétneho charitatívneho činu a narážky sa dotýkali výzoru konkrétnej darkyne. Napríklad: „staré ženy vyzerajú s dlhými vlasami smiešne“; “asi ani šatník neobmenila za tých 23 rokov“; “moje vlasy by za taký čas narástli dlhšie“; „jej vlasy sú riadne poškodené, ja si svoje podstrihujem každých 6-8 týždňov“; „nemusí používať toaletný papier“; a podobne.
Keď človek nevie, ako čeliť kyber-šikane a podobným komentárom na internete, mohol by sa zosypať. Nečudo, že po takýchto reakciách prejde niektorých chuť vôbec sa do podobnej aktivity pustiť. Denne mi aspoň raz napadne otázka: prečo niektorí ľudia potrebujú všetku svoju frustráciu ventilovať a každú jednu myšlienku publikovať verejne? No ide skôr o rečnícku otázku, odpoveď tuším. Viniť z toho zakladateľa Facebooku ale nemožno, cesta by sa vždy nejaká našla…
Text: Boba Markovič Baluchová, Foto: Zora Brožová
To cut this story short (for my English
speaking readers): My hair hasn't been cut for 26 years
and I'm not going to cut it. I just read Elaine's brave story: how she donated
her hair to the charity to raise money and awareness about this type of campaigns
(supporting people suffering from cancer). Sad to read all these weird comments
from BBC readers afterwards... Somebody did nice, selfless thing and received nothing but cyber
bullying, negative words about her appearance. That’s is not adequate feedback... Dear
Facebook users, grow up and use social network system more wisely, please!
Text: Boba Markovič Baluchová, Foto: Zora Brožová
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára