Inspire 68: Balbo DeBra: letný smer – Wild Wild West

Text: Boba Baluchová (písané pre magazín Inspire 68/2013), Foto: Palo Markovič

Kráľovná magnetických pásov (Tribute to TLIS)

Zamilovať sa dá nielen do človeka, ale i do hudby, do divadla, a aj do éteru. A to sa presne stalo mne, keď som v roku 1999 (trošku z trucu) šla na konkurz do internetového rádia TLIS v Mlynskej doline. Zotrvala som tam ako moderátorka a hudobná redaktorka zhruba dvanásť rokov a nevedela sa svojej záľuby, závislosti, či skôr diagnózy (ako to TLISu-znalí ľudia zvyknú označovať) vzdať. Myslela som si, že to bezo mňa nebude fungovať, že toho ešte toľko musím povedať nahlas niekomu ďalšiemu... Až zahraničný pobyt ma z tejto predstavy našťastie vyliečil.

TLIS ľudí vychováva, kastuje, spája i rozdeľuje. Objavila som tam toľko hudobných i literárnych géniov na meter štvorcový, ako nikde inde. Nehrávali sme z platní, CDčiek alebo mp3, ale z veľkých štúdiových magnetických pásov! Keď sa vám niektorý z nich v rukách rozpadol - na pár hodín ste mali o zábavu (skúšku trpezlivosti, zmotávanie pásu) postarané. Veľa kamarátstiev tam vzniklo, veľa sa na ješitnosti, láske, nenávisti, závisti rozbilo. Ale tak to asi chodí v každom kolektíve, kde ľudia spolu fungujú za dňa i v noci. Týždenne sme vyprodukovali desiatky pôvodných relácií, maločo z toho sa však archivovalo. Niekoľko hudobných profilov, zdigitalizovaných zo štúdiových pásov do mp3 podoby, si možno prepočuť na mixcloude.

Tento kolektív bol veľmi špeciálny. Pohybovalo sa v ňom v čase, keď som tam ako hudobná redaktorka začínala, maximálne päť dievčat v skupine asi tridsiatich mladých mužov. Živná pôda pre mladícke radosti a pochabosti... Asi pätine som pomotala hlavy (fandím si, samozrejme), jeden vzťah mi TLIS vzal, niekoľko silných väzieb mi ale aj dal (za čo som a budem vždy vďačná). S mnohými odchovanými TLISákmi (áno, zväčša mužmi) sa stretávam dodnes: v iných rádiách, na koncertoch a festivaloch. S jedným z nich asi desať rokov zdieľam spoločnú domácnosť. Niet sa teda na čo sťažovať...

Ale radšej k veci! Fotografia 'Kráľovná magnetických pásov / The Queen of Magnetic Tapes' od Pala Markoviča je výnimočná z mnohých dôvodov. Po prvé: nebola vôbec plánovaná, vznikla v priebehu niekoľkých sekúnd (v hudobnej pauze medzi dvoma vstupmi rozhovoru, ktorý som viedla) v miestnosti hudobného archívu rádia TLIS. Po druhé: ten rozhovor som v apríli 2007 viedla s talentovanou Bety K. Majerníkovou, mojou rovesníčkou (o súčasnej slovenskej hudbe, výtvarnom šperku a domácom dizajne), ktorá dnes už nie je medzi nami. Po tretie: fotka je fotená na zvitkový film vyše 50-ročným analogovým foťákom (Leica camera). A po štvrté: ten archív stoviek starých pásov dnes už v TLISe nie je. Takže som to všetko vlastne vychytala. Bola to výnimočná chvíľa, a myslím, že tú mag[net]ickosť okamihu tam cítiť. Vďaka za ňu.

Text: Boba Baluchová, Foto: Palo Markovič

Inspire 67: Balbo DeBra – v za(u)jatí časovými pásmami

Text: Boba Baluchová (písané pre magazín Inspire 67/2013), Foto: Palo Markovič

Seeing the sunrise in Bratislava

Stará známa pravda: Domov vám chýba najviac vtedy, keď ste tak ďaleko od neho. Čize najprv treba domovinu na nejaký čas opustiť, aby ste nič nebrali ako samozrejmosč a začali si vážiť miesto, kde žijete. Aj keď nie všetko je tam perfektné a dalo by sa naň sťažovať donekonečna...
Old known fact: You will miss home the most when you are so far from it. So firstly you have to leave your homeworld for some time and not to take anything for granted, then you will begin to appreciate the place where you live. Although not everything is perfect and you could complain about it endlessly...

Podľa správ od mojich blízkych boli vraj na Slovensku posledné týždne (aspoň podľa počasia) opäť Vianoce – snežilo a cestári hovorili opäť raz o kalamite. Ja mám najradšej Bratislavu, keď už na chodníkoch nie sú kôpky špinavého snehu, ani kamienky od posypu, ale stromy začínajú kvitnúť, mesto sa prebúdza do jari. Ešte treba chodiť v zimných kabátoch, ale už cítite, keď sa vám do chrbta oprie marcové zubaté slniečko. Už si obliekate veselšie farby a nebojíte sa, že po krátkej prechádzke v sukni a bez čiapky či rukavíc  prechladnete.
My close friends wrote me that there was the Christmas atmosphere in Slovakia during the last couple of weeks (at least according to weather) – it was snowing everywhere and public service workers talked about the calamity once again. I like Bratislava the most when the sidewalks are not full of dirty snow-piles or gravel. I love it when the trees are blossoming, the city is waking up in the spring. We still need to wear winter coats, but we can feel when fresh March sunshine is tickling you from back. I can show more cheerful colors and I am afraid that after a short walk (in short skirt without cap and glows) I could get cold.

Možno sa na Veľkú noc ešte nejaká snehová smršť preženie Slovenskom, ale skôr sa krajina rovno bez riadneho priebehu jari prehupne rovno do leta. Vtedy stoja za to ranné pozorovania východu slnka – po prechádzke okolo Múzea hodín či Židovského múzea až hore k hradu. Alebo od Dómu svätého Martina po ľudoprázdnej Kapitulskej ulici až ku Klariskám. Najlepšie ráno o 6ej: bez mejkapu, len s úsmevom na perách. Keď stretnete len zásobovacie autá a smetiarov.
Takto presne sa mi v mysli vynára moja rodná Bratislava. Keď si na ňu spomeniem zajtra, bude pravdepodobne zasa úplne iná. Ale to aj film po práci budem pozerať iný a s inými ľuďmi sa mi pospájajú asociácie...
Maybe during Easter time some snow storm will appear in Slovakia. Or the country will jump from winter straightly to the summer season (without proper spring). I recommend you to observe the sunrise after the walking around the Clocks’ museum and the Jewish Museum up to the castle. Or another kind of walk around the Cathedral of St. Martin through Kapitulská street down to the Klarisky church. The best for it is around 6 o’clock in the morning: just smiling face without make-up. When you meet just supply trucks and garbage collectors.
Thus, how the picture of my lovely city comes to my mind right now. Tomorrow it will probably be completely different reminder of Bratislava. But also the film in my head will be different as well as another people will appear in front of me (and create brand new association)...

Text / Written by: Boba Baluchová, Foto / Photo: Palo Markovič

Traveller’s destiny in my hands

Ľudia sa premiestňujú slobodne z miesta na miesto. Skúšajú nový život, testujú svoje možnosti. Keď na pár dní uviaznu v uzavretom priestore – nemusí to byť zákonite nepríjemné. Konečne je totiž čas na premýšľanie, čítanie, blogovanie a prevetranie filmového archívu...
People are moving freely from one place to another. They are trying to find better life, testing their skills and opportunities. Once they get stucked in an isolated place for some days – it doesn’t have to be unconfortable for them. Finally there is a time for thinking, reading, blogging or checking the movie archives...

Momentálne pracovne fungujem na africkom kontinente, na pobreží Kene. Výsledky pondelňajších volieb sa stále sčítavajú, tak tieto dni pracujeme „z domu“, nechodíme do terénu – v rámci bezpečnosti. Po vyhlásení nového prezidenta ľudia možno budú emotívne reagovať. Povolebné násilie spred 5 rokov sa nezopakuje, ale netreba nič riskovať. Nakúpili sme si zásoby vody, jedla a benzínu, máme dobitý kredit na telefóne i internet v počítačoch a vyčkávame.
Toto „opevnenie“ v našom domčeku mi dáva dostatok času na to, aby som prečítala všetky knihy, ktoré potrebujem kvôli škole a práci prelúskať (o miliarde najchudobnejších či zlých samaritánoch – tematické, no nie pozitívne čítanie). Človek má odrazu veľa času na premýšľanie, triedenie starších fotiek zo Slovenska, písanie blogov, viacej sa pozerá okolo seba a sleduje nálady lokálnych ľudí. A konečne siahne aj po filmoch na harddisku, ktoré boli roky uložené v „to-do“ liste s označením: „treba vidieť“.
Currently I am working in Africa, on the coast of Kenya. The results of Monday’s general election will be announced in next few days, so these days we are supposed to work "from home" (we are not going into the field – because of our safety). After the announcement of the new president people would react emotionally. Post-election violence from 2007 will not be repeated, but we do not want to take a risk. So we bought supplies of water, food and fuel, we charged our credits on the phone and the internet and we are waiting.
This staying inside the house gives me enough time to read all the books I have to read because of school and work duties (about One billion of people on the bottom and Bad Samaritans – not positive reading at all). In this situation human safes a lot of time for thinking, making order of photos from Slovakia, blogging, more looking around and following the mood of the local people. And finally he or she can watch the movies from share-drive – collected many years ago and put into the "to-do" 

folder with label: "must watch".

Tak som si konečne pozrela film Wima Wendersa „Paríž, Texas“, ktorý mi raz pred rokmi odporučil kamarát v rýchliku z Popradu-Tatier do Bratislavy. Veľakrát som videla názov toho filmu v programe filmových klubov 901 aj Nostalgie a predsa nebol čas si ho pozrieť. Bolo treba asi správne načasovanie, tak teraz ho tu mám... Odrazu ho neďaleko Mombasy, v jednom nenápadnom domčeku (s čarovným baobabom na záhrade) pozerám a neviem sa vynadívať.
Nastassja Kinski tam vyzerá ako Zuza Fialová, aj keď sa nepodobá, no niečo ich tam pred mojimi očami spojuje. Ten film je veľmi jednoduchý – vyše dvojhodinová road-movie po amerických cestách, ale nedokáže vás to unudiť, lebo ten príbeh je realistický, dialógy dobre napísané, postavy vás ťahajú so sebou do deja.
Martin Šútovec v nejakom rozhovore spomínal, ako má rád tieto časti USA – bývanie v moteloch, dlhé presuny autami... Všetko je presne také – ako ste si to načítali v knihách, či napozerali vo filmoch. Ešte aj tie kotúče vyschnutej trávy sa vám povaľujú na ceste, ako ste to videli v nejakom westerne. Začínam si plánovať cestu do USA. Nie do Veľkého jablka, ale kdesi do Arizony. A ako správna travellerka, tak aj s moderným karavanom. Lebo toto je zjavne môj osud – cestovateľky, cestovateľský...
So I finally watched Wim Wenders’s film "Paris, Texas". Few years ago one friend recommended me that movie in the express-train from Poprad-Tatry to Bratislava. Many times I saw the title of the movie in the program of movie clubs 901 and Nostalgia, but I haven’t had time to watch it. It should be about the right timing, so now I have got... Inside one inconspicuous house (with magic baobab in the garden) near Mombasa, I am watching it and I am amazed.
Nastassja Kinski reminds me Zuza Fialova there, although she doesn’t look like her, but somehow these two actresses are connected together in front of my eyes. The movie is very simple – more than two-hourlong road-movie across North America, but not boring at all, because the story is realistic, the dialogues are well-written, and the characters pull us into the action with them.
Martin Šútovec mentioned in some interview how he likes the USA – living in motels, driving cars for many hours... Everything is exactly the same – as you remember from books or movies. Even the parched grass-blades lying in front of you on the road are the same as you saw in old western-movie. I'm starting to plan a trip to the USA. Not to the Big Apple, but somewhere around Arizona. As the right “traveller-girl” I will be ready also with a proper caravan. Cauz this is my destiny – to travel as a traveller...

Text / Written by: Boba Baluchová, Foto / Photo: Palo Markovič

Thanks for Sustainable lifestyle

Od augusta do októbra som so zaujímavými ľuďmi prevažne zo Slovenska absolvovala intenzívny Tréning efektívnej rozvojovej spolupráce (TERS). Každý deň sme pracovali s pojmami ako udržateľnosť, globálna spravodlivosť, rovesnícka solidarita, či rovnosť šancí. Všeobecná deklarácia ľudských práv bola pre nás ako Biblia. No tento spoločne strávený čas nás neobohatil len v rovine poznatkov, ale aj v ľudskej rovine – vo vytvorení silných priateľstiev. Som za ne vďačná a skáčem preto dva metre do výšky!
From August to October, I attended an intensive Training of effective development cooperation (TERS) with very interesting people mostly from Slovakia. Every day we worked with concepts such as sustainability, global justice, peer solidarity, and equality of opportunities. Universal Declaration of Human Rights was for us the Bible. But this time (we spent together) was not only full of knowledge, but it was inspiring also on the human level – in creating strong friendships. I am grateful for them and therefore I am jumping up two meters!

Niektorí tvrdia, že pre človeka okolo tridsiatky je už neskoro na nové priateľstvá, že už sa ich do života toľko nevmestí! S tým nemôžem súhlasiť. Možné je všetko, len treba chcieť. Moje okolie sa mi zasa čuduje, ako je možné, že si s niekým lepšie sadnem (a automaticky si s ním rozumiem) po dvojtýždňovej letnej škole alebo desaťdňovom tréningu osobnostného rozvoja v Holandsku, ako so spolužiakmi z gympla – s ktorými som predsa strávila štyri roky. Je to vcelku jednoduché! Sme skrátka na jednej vlnovej dĺžke, máme rovnaké životné priority a vyznávame podobné hodnoty. Dlhočizné zoznamovanie sa môžeme teda preskočiť a pracovať spolu na zdieľaní dôležitých vecí. Máme podobné zamestnania (tretí sector), aj spoločné záujmy (slovenská veľkoformátová maľba, uhm).
Some argue that for thirty years old man or woman is too late for the new friendships – that new friends could not fit in his or her life any more! I can not agree with that. Everything is possible, just we have to want it! My relatives are wondering how is it possible that I better match with someone (and I automatically understand him/her) after two-week summer school or ten-day personal development training in the Netherlands, than with classmates from four years' study at high school. It's quite easy! We are just at one wave-length, we have the same priorities in life and we profess similar values​​. We can therefore skip long getting to know each other and work together on sharing the important things. We have also very similar job (the third sector), and common interests (Slovak large-format painting, uhm).

S ľuďmi z TERSu sme si vypestovali príjemnú trojmesačnú rutinu – spoločné jazdy autom z centra Bratislavy do Trnavy, každodenná káva v nádhernej komunitnej fair-trade kaviarni 4friends, celodenný tréning a spoločná cesta vlakom či autom domov. Cez víkendy sa k tomu pridružilo pečenie koláčikov, návštevy kultúrnych podujatí, nakladanie hermelínu – doslova vegetariánske hody u Alex v jej nádhernom bytíku. Naučili sme sa napríklad každý deň so sebou nosiť (občas sa aj farebne k tomu zladiť): recyklovaný pohárik – štýlový keepcup, aby nám nemuseli kávu nalievať do jednorázovo použiteľných papierových či plastových pohárov. No skrátka výstupy z tréningu v nás fungovali stopercentne. Vytvorené puto s týmito vzácnymi ľuďmi si hodlám pestovať a nadlho udržať… Nazdravie!
With TERS-people, we have developed a nice three-month routine – a common drive from the center of Bratislava to Trnava, daily coffee in the beautiful community fair-trade coffee-shop 4friends, all-day long training and then travel back home by train or by car. During the weekends we used to bake cookies, visit cultural events or prepare pickled camembert – it was literally great vegetarian feast in beautiful flat of Alex. We learned every day to bring with us (and sometimes to color-harmonize with our clothing) recycled glass – stylish keepcup, so we did not have to take away the coffee in non-recycled paper or plastic cups. We have got under the skin so many outputs of that training. I intend to grow and sustain that formed bond with these precious people for a long time... Cheers! 

Text / Written by: Boba Baluchová, Foto / Photo: Palo Markovič

Interview with red-haired Mzungu

Takto presne pred rokom ma po mojom návrate z nakrúcania dokumentárneho filmu “Život na rovníku” v Keni oslovila moja bývala spolužiačka zo žurny Bronka Horváthová – či by sme spolu pripravili článok do dámskeho magazínu EMMA (do rubriky Ženy a svet). Tak sme šli do toho!

One year ago (just after my return from filming the documentary "Life on the Equator" in Kenya) my former classmate of journalism studies Bronka Horváthová approached me with the idea – to write an article about my activities for women's magazine EMMA (section: Women worldwide). So we went for it!

Pamätám sa, ako sme s Bronkou sedeli koncom leta v centre hlavného mesta – v kaviarni Shtoor a vykecávali sme o všetkom možnom, spomínali na študentské časy aj si načrtli cestovateľské plány. Nahrali sme vyše hodinový materiál o právach žien v krajinách Východnej Afriky, o súčasnosti a budúcnosti mladých ľudí v tejto rovníkovej krajine, ktorá sa chce životnou úrovňou, no najmä ekonomikou už v roku 2030 vyrovnať Ázijským tigrom. Samozrejme, sa pre nedostatok miesta do papierového vydania nezmestila ani polovica z toho, ale aj pre mňa bolo dôležité utriediť si nahlas svoje myšlienky a názory na krajinu, ktorá disponuje neopísateľnými prírodnými krásami a šikovnými ľuďmi, no stále je odkázaná na rozvojovú pomoc z rozvinutých krajín globálneho Severu (teda aj Slovenska). Naša krajina tam robí už desiatku rokov kus dobrej roboty s dostatočnou spätnou väzbou (v oblasti potravinovej bezpečnosti, vzdelávania, ochrany zdravia, prevencie pred HIV atď.), tak som veľmi šťastná, že aj ja som svojou troškou mohla prispieť k efektívnosti týchto projektov a najmä k zvýšeniu povedomia slovenského obyvateľstva o účinnosti rozvojovej pomoci, resp. spolupráce na africkom kontinente.

I remember how we sat at the end of the summer in the capital city – in a café Shtoor and talked a bit about everything (about old students’ times and about our future travel plans). We recorded over an hour of material on women's rights in Eastern Africa, the present and future of young people in this equatorial country, which is planning to reach the economy growth level of Asian tigers in 2030. Only half of it appeared in paper issue of that magazine because of a lack of space, but for me it was important to sort out my thoughts about that country, which has an indescribable natural beauty and skillful people, but it still depends on development assistance. Slovakia has been doing good job there with adequate feedback (in the area of ​​food security, education, health care, HIV prevention etc.), so I am very happy that I could also contribute to the effectiveness of these projects, especially in awareness raising of effectiveness of delivered development assistance/cooperation on the African continent among Slovak citizens.

Spomínam si aj na to, ako sa Bronka (s citom pre ethno módne doplnky, aj s pochopením pre moje uletené farebné kombinácie) snažila vybrať čo najvhodnejší názov pre článok o mojich aktivitách v Keni. Nakoniec rozhodnutie padlo pre titulok “Červenovlasá mzungu” práve pre spojenie mojich hrdzavých vlasov a svetlej farby pokožky (miestne deti po každom Európanovi či Európanke veselo pokrikujú: “Mzungu!”, teda beloch/beloška). Študentky v škole, kde som viedla mediálny workshop, ale aj dospelé ženy sa stále chceli dotknúť mojich vlasov. Neverili totiž, že také dlhé a husté vlasy môžu byť moje vlastné. Ženám v tejto časti Afriky totiž dlhé vlasy nenarastú, nosia na hlavách len také dvojcentimetrové kučierky, a musia si kupovať na dotyk nepríjemné parochne a príčesky. Nejde o nespravodlivosť, je to dané skôr genetikou, stravou aj klímou.

I remember well how Bronka (with an ethno fashion accessories taste and with an understanding of my crazy color combinations) tried to choose the most appropriate title for the article about my activities in Kenya. Finally, the decision was made for the headline: "Red-haired mzungu" just for the combination of my rusty hair color and my pale skin color. Local children use to call every European: "Mzungu", that means: white man/woman. Students in the high school where I led a media workshop, as well as adult women liked to touch my hair. They didn’t believe that such a long and thick hair can be my own. Women in this part of Africa can’t have long hair (just small ripples), so they have to buy and put on themselves uncomfortable wigs and hairpieces. It is not an injustice issue, it is the matter of genetics, diet and climate.

Bolo veľmi zaujímavé ocitnúť sa na chvíľu na druhom brehu. Nerobiť interview s niekým iným, ale sama byť interviewovaná. No ešte náročnejšie, ale nakoniec aj zábavné, sa mi zdalo fotografovanie portrétov k tomuto článku. Bronka priviedla talentovanú kolegyňu – fotografku Júliu Šimákovú, ktorá sa zo mňa snažila vytrieskať maximum.

Doma som si pripravila svoje tradičné letné oblečenie (hoci prekvapivo nie s remienkovými sandálikmi, ale s koženými čižmami), doplnky privezené z Kene (pestrofarebné šatky, náramky, náhrdelník a náušnice – zadovážené od lokálnych umelcov v oblasti mesta Nanyuki za pár eúr) a šlo sa na foto-misiu za Bratislavu. O hodinku sme boli hotové a fotografie si dodnes rada obzerám v mojom elektronickom fotoalbume. Už je načase opäť vycestovať na onen kontinent a priviesť nové inšpirácie na Slovensko…

It was very interesting to find and observe myself on the other side. To be interviewed by someone else, not doing an interview with somebody. But even more difficult, but ultimately entertaining, it seemed to me the shooting of my portraits for this article. Bronka invited talented colleague – photographer Julia Šimáková and she tried to get maximum of me.

I prepared my traditional summer clothes (surprisingly not the sandals, but original leather boots), accessories at home (made in Kenya: brightly colored scarves, bracelets, necklace and earrings – procured by local artists in Nanyuki town and sold for a few euros) and we went together to the edge of town. We were done in one hour. I like these photos so much and very often I use to watch them in my electronic album. I guess, it's time to go back to that continent and bring new inspiration to Slovakia...

Text / Written by: Boba Baluchová, Foto / Photo: Júlia Šimáková