Little Burque coincidences

Burque ľudia sú zhovorčiví, alebo skôr ukecaní, vcelku dosť príjemní – podľa toho, v ktorom „neighborhoode“ sa pohybujete. Ak by som mala opísať obyvateľstvo stereotypne a krátko, povedala by som, že si tu v koexistencii nejak tak spokojne žije zmeska zaujímavých kultúr a etnických identít. Rozoznávam zatiaľ asi tri komunity: Severo-američania (zväčša potomkovia európskych prisťahovalcov), Chicano ľudia (latinská komunita) a „native Americans“ (doma v detstve sme ich podľa westernov a mayoviek zvykli volať Indiáni). Keď na niekoho z nich prehovorím, tipujú ma na ruskú občianku so silným prízvukom, ale mätie ich moja výška, dlhé ryšavé vlasy a šikmejšie oči.  Plus ich možno zaujme (či zmätie) improvizovaná zelená pelerína, ktorú som za dolár kúpila v sekáči v Santa Fe v podobe topu, no so zámerom: nosiť ju ako sukňu... Pôvodné Američanky (zjednodušene Indiánky) vyzerajú často ako moje mladšie sestry, sme si podobné. Čiže zapadám do Burque mixu.

Burque people are talkative, or let’s say: over-talkative, very nice and open – depends on "neighborhood" where you appear. If I had to describe the population briefly and stereotypicaly, I would say that they are somehow coexisting and living in easy going mixture of interesting cultures and ethnic identities. I’ve been observing so far three communities here: North-Americans (mostly descendants of European immigrants), Chicano people (Latin community) and "native Americans" (back home in my childhood we used to call them: Indians - because of western-movies and Karl May novels). When I talk to them they will immediately think: I am Russian – because of my strong accent. But they get confused because of my height, long red hair and strange eyes. They can also get inspired (or confused) by my improvised green tippet, which I bought for one dollar in Santa Fe's second hand store (originally as a top, but with the intention: to wear it as a skirt)... Many female Native Americans often look like my younger sisters, we really do have similar faces. It seems that I fit into this Burque mix.

Život v ABQ je veľmi podobný tomu bratislavskému. Keď sa v meste chystá nejaký zaujímavý event, buďte si istí, že tam stretnete vštekých lokálnych hipsterov, študentov UNM, potomkov NM hippiekov, bývalých raverov, a celú preživšiu intelektuálnu smotánku. A aj mňa.

Jeden príklad za všetky: oslava 2. narodenín „Sister“ baru v ABQ down-town, kde zahral svoj metal, preodený do dub-stepu aj hypnotický performer "Gaslamp killer". Stretla som želané osoby, aj tých, ktorých som v ten večer nepotrebovala mať na očiach. A takto by sa dalo pokračovať s urban marketmi, farmárskymi trhmi, divadelnými predstaveniami, otváračkami výstav, či lokálnymi kaviarňami. Prosto svet je malý a nič nemôže byť náhoda.

Life in ABQ is very similar to Bratislava-life. If there is going to happen an interesting event, you can be sure that you will meet there everybody: local hipsters, UNM-students, the descendants of New Mexico hippies, former ravers, and all the surviving intellectuals. And me too, of course.

One recent example: 2nd anniversary of "Sister" bar in ABQ down-town, where hypnotic performer "Gaslamp killer" played his version of metal transformed into dub-step. I met there some beloved persons, even those whom I did not need to see during that evening. I could go on with Burque urban events, farmers markets, theater performances, exhibitions opennings or local cafes. The world is so small and nothing is obviously the coincidence.

V centre mesta mám obľúbenú kaviareň, ktorú navštevujem každú sobotu. Stala sa súčasťou môjho sobotňajšieho rituálu, či tour de city. Začínam ráno s Growers marketom, potom skúsim zabehnúť po pohľadnice s kostlivcami do kultúrneho centra El Chante, no a poobede končím v tejto mojej kaviarni, zvanej Java Joe's. Melú tu fair trade kávu, uvaria vám skvelý chai latté, ponúknu čerstvý koláčik, podajú hustú zeleninovú polievku. Môžete obdivovať maľby na stenách (momentálne Los Muertos tematika – cukrové lebky a tancujúci kostlivci sú v októbri naozaj všade v rámci Nového Mexika), a to všetko za zvuku živej hudby.
Pamätám sa, ako tam nedávno prezentoval svoju tvorbu na ručne vyrábaných mini gitarkách SethHoffman. A keďže mal narodky, podávali sa zadara cup-cakey a panovala dobrá nálada. V kaviarni zväčša neostávam tri hodiny, ale v onú sobotu som chcela. Všetko bolo tak trošku rozprávkové. Keď si Seth sám zahral: „Happy birthday“, rozbehla som sa k pokladni zakúpiť ručne robenú pohľadnicu a zbrklo mu napísala narodeninové prianie v slovenčine a angličtine. Potom mi došlo, že už som ho videla hrať na Rail Yardsmarkete aj na Downtown Growers markete. Čiže jedného človeka nemusíte prenasledovať – i tak na neho narazíte trikrát po sebe. Ale o storkách z albuquerqueských dobrých trhov až inokedy...

There is one beautiful cafe in ABQ down-town, which I visit every Saturday. It has become part of my Saturday's ritual – my  tour de ABQ city. I usualy start the morning with Downtown Growers Market, then I try to buy the cards with skeletons in the cultural center El Chante, and I end up in this lovely local café, called Java Joe's. You can choose fair-trade coffee here, but I’d recommend their great chai-latte, fresh cookie or a thick vegetable soup. You can admire the paintings on the walls (now "Los Muertos" theme – sugar skulls and dancing skeletons, as everywhere else in New Mexico in this period of time) and listen to live music.

I remember the day when local musician: Seth Hoffman presented his music on handmade mini-guitars there. It was the day after his birthday, so there were a lot of nice people, cup-cakes for free, and very good mood. Usually I try not to spend all my free time at favourite café, but that Saturday was special – I stayed there for almost three hours! Everything was so funny and fabulous. When Seth started to sing "Happy birthday" song to himself, I went to find B-day postcard (trying to write there some birthday wishes in Slovak and English language). Then I realised: I've already saw him – playing on the Rail Yards Market and Downtown Growers Market too. It can happen just here: that you will meet the same person more than three times in a month :) More stories about Albuquerque’s good markets soon…

Text/Written by: Boba Baluchová, Foto/Photo: Palo Markovič

Too nice to be real? (Historic Albuquerque)

Nejdem rozpisovať, ako som sa v auguste ocitla v Albuquerque – takmer hlavnom meste Nového Mexika. Hoci mekka umenia, galérií a aukčných spoločností: Santa Fe je oficiálnym hlavným mestom, nepôsobí tak. Môj dobrý priateľ mi vysvetlil: prečo. Keď sa pred rokmi mestské zastupiteľstvo rozhodovalo, či postaviť väznicu, alebo univerzitu – Santa Fe si vybralo väznicu (jednu z najkrutejších v USA, stačí si pozrieť film "Natural born killers"). Takže Albuquerque (ABQ alebo lokálnymi ľuďmi zvané Burque) je viac živé, univerzitné mestečko, počtom obyvateľstva podobné Bratislave. Akurát je budované viac do šírky, ako do hĺbky. Je rozťahané a nevyhnutne vás donúti kúpiť alebo prenajať si automobil (alebo používať bicykel - na krátke vzdialenosti).

I'm not going to tell you now how I ended up in Albuquerque – almost the capital of New Mexico. Although the mecca of art, art-galleries and auctions: Santa Fe is the official capital, does not work in that way. Good friend of mine tried to explain to me: why. Years ago when the city council was supposed to decide whether to build a prison, or university – Santa Fe chose the prison (one of the cruelest in the U.S., you can see it in the film "Natural Born Killers"). So Albuquerque (ABQ or Burque, as local people usually call it) is more alive, University town – very similar to Bratislava (when we compare the population of both cities). It’s just constructed more into width than depth. If you want to live here you will have to buy or rent a car (or use a bike – for short distances).

Ak naskočíte do lokálneho autobusu č. 66, končiaceho na hlavnej vlakovej a autobusovej stanici v centre ABQ, do minúty si spravíte obraz (akoby z TV seriálu "Breaking Bad", alebo starších amerických filmov) o rôznych typoch ľudí: výrazne potetované a zároveň výrazne obézne osoby s pollitrovkou koly v ruke; staručkí vojenskí veteráni v šiltovkách a obnosených kabátoch trpiaci samomluvou; bývalý motorkári s dlhými fúzami a džínsovými vestami; mladí hip-hopperi s nohavicami stiahnutými nebezpečne pod zadok, a aj na drogách či alkohole závislé indivíduá... Stretávam len mizivé percento dám s dobrým vkusom v odievaní či v hudbe (hrajúcej z ich smartfónov). 

If you use public transport and take the local bus no. 66 (with ending station at the main train and bus station in downtown ABQ), in few minutes you will make a picture (whether or not you’ve watched TV series "Breaking Bad" or older American films) about the different types of people here: significantly tattooed and obese people with a half liter of coke in their hands; old military veterans – wearing caps & coats and leading a monologue with themselves; former motor-bikers with long mustache and denim vests; young hip-hop guys with pants placed dangerously low; and even drug or alcohol addicted people... I meet only a tiny percentage of ladies with a good taste in apparel or music (loudly played from their smartphones). 

Ak dáte miestnym známym otázku: „Kde sa možno ísť poprechádzať?“, istotne znervóznia. Takých miest je totiž v ABQ žalostne málo. Je tu: turisticky obľúbená časť Nob Hill, možno down-town (ak máte radi umenie a kultúru), up-town (ak máte radi nakupovanie, shopping centrá a multi-kulti reštaurácie), alebo potom mesto v meste – zakonzervované historické mini-centrum pre turistov: Historic Old Town. Tam som zbehla aj ja, keď som chcela nakúpiť suveníry pre blízkych: lapače snov, odznaky či magnetky s kostlivcami (Los Muertos / Dušičiek oslavy sa blížia), korále z pomaľovanej kukurice, tričká s obrazmi cukrových lebiek. Na indiánske mokasíny s korálikmi, vzorované kožené čižmy, kovbojské klobúky a oceľové pracky na opasky som si zatiaľ naozaj netrúfla. Na rýchle fotenie postačil: venček zo Slovenska (od Magaely), Converse tenisky z výpredaja a pásikavé minišaty z miestneho sekáča Buffalo exchange. Plus ako rekvizity: niekoľko po historickom centre rozmiestnených mega-plyšových medveďov, ktorých ničili deti turistov, psíky a ostré slnko. Žmúriť do slnka je tu bežné – v Albuquerque svieti slnko 310 dní v roku! Tak sa snažím nezaložiť si na nos hneď slnečné okuliare, ale nachytať trošku bronzu a obdivovať jedinečnú ABQ oblohu (úžasne modrú, takmer bez oblakov). Až nereálna pohoda, hm? Jeden úsmev a zväzok slnečných lúčov posielam aj vám!

If you ask local people: "Where we can take a walk?", they will get nervous. In fact in ABQ there are so few places for nice walk. There is: Nob Hill area (popular among tourists); then ABQ Down-town (for those who love art and culture); then ABQ Up-town (for those who like shopping, shopping centers and multicultural restaurants); or city-inside-city - historic center (preserved as tourist attraction) of Albuquerque - Historic Old Town. I also went there to buy souvenirs for my people: dream catchers, badges and magnets with skeletons (Los Muertos / All Saints celebration is coming), painted corn-beads, t-shirts with images of sugar skulls. I wasn’t brave enough to by moccasins with beads, patterned leather boots, cowboy hats and steel buckles for belts. It was too much for me. So for a quick photo-shooting: I weared Converse-sneakers from local retail store; a striped mini-dress from the second hand store, called Buffalo exchange. I also put on myself: head-bend from Slovakia (thanks to Magaela). As a part of scene: there had to be placed all these big teddy-bears from Old Town ABQ (often destroyed by the children of tourists, local dogs and strong sunlight). Staring to the sun is common activity in Albuquerque where the sun shines 310 days a year! So I try not to wear sunglasses, but sometimes take a sun-bath and adore that unique ABQ sky (brilliant blue, almost without clouds). Too nice to be real, ha?! I’d like to send one kind smile and a bundle of sun-rays to all of you right now!

Text / Written by: Boba Baluchova, Foto / Photo: Palo Markovič

In love with Shakespeare

Keď som doma, moja pravidelná filmová dávka sa ráta na jeden až dva filmy denne (a to nielen kvôli škole alebo práci). Milujem pohyblivé obrazy. Ako na plátne, tak aj na javisku. Do mesiaca sa preto snažím absolvovať päť až desať predstavení. Niekto si kupuje platne, časopisy, oblečko, no niekto zasa podporuje domácu umeleckú scénu. Niektorí zvládame oboje?!

Problém je, že nik som mnou už nechce chodiť do „národného“. Vraj sa tam diváckej obci ponúkajú čoraz väčšie avantgardy, mrchavé ťažoby. Ľudia by asi najradšej sledovali len tie Statky-zmätky a nič odvážnejšie. Ako ale publikum vychovať, aby si zvykli aj na náročnejšie kúsky, dôverovali autorskému tímu, odčítali dej na javisku (a potom si ho po pár dňoch či týždňoch prežili doma vo svojej hlave)? Buddenbrookovci sú vraj príliš dlhí a málo názorní, Ksicht zasa príliš realistický a moderný – no furt niečo... Jediné, na čo sa dá doma spoľahnúť a prilákať masy do hľadiska, je asi časom overený Shakespeare. Nie som proti, veď tento rok oslavujeme jedno veľké výročie – 450 rokov od narodenia Williama Shakespearea. Naviac na základke i na gymnáziu som Shakespearea hltala – v rámci povinného čítania (rodinné naťahovačky a nenaplnené lásky ma zjavne vždy bavili).

Na Letných shakespearovských slávnostiach sa snažím nechýbať – keď som doma, v Bratislave. Videla som tam predstavenia: Antonius a Kleopatra, Ako sa vám páči, Dvaja páni z Verony. No napríklad Richarda III. som pred pár rokmi na bratislavskom hrade nestihla. Zato Večer trojkráľový som v SND pred desiatimi rokmi navštevovala každomesačne – ak som tú adaptáciu nevidela aspoň desaťkrát, tak ani raz! Neuveriteľne ma bavil ten záver, súrodenecký reunion, láskyplný happy-end, a Šašova záverečná pieseň. Na Othella sa chcem o pár mesiacov vybrať do Brna, no a haluzné spracovanie Hamleta som si pozrela teraz v Albuquerque. Dej sa odohráva v štátnej väznici, dvanásť mužov si svojsky rozdelí postavy – a tak vidím troch mužov rôznej farni pleti v úlohe Hamleta a zarastenú Oféliu vo väzenskom mundúre. Do toho stroboskopické výjavy kráľovraždy, až pokým (ako to už býva pravidlom) všetci nepomrú. Prekvapenie i spokojnosť zároveň. Verili by ste, že Hamlet je najčastejšie filmovo i divadelne spracovávaným príbehom na svete? Hneď po Popoluške, tuším, :).

Moja shakespearovská obsesia sa premieta aj do odievania. Neodolala som a objednala som si jednu hand-made plátenú tašku z dielne mojej spolužiačky Alenky z VŠMU. Nikdy som si nemyslela, že na seba navlečiem čosi šedé, a že k tomu budem nosiť fialové sandálky či doplnky, no stalo sa. Jednoduché sivé šaty, ktoré moja mamina vyhrabala v niektorom z bratislavských second-handov, som si skrátka nemohla neobliecť. Stačilo už len dozdobenie fialovými kvetmi a korálkami. Možno tomu naozaj dopomohli Oféliine osudové tašky a umne zvolený citát, takmer ako tweet, ktorý sa na mňa prilepil. Možno ma šedo-fialové obdobie s nástupom jesene opustí, ale Shakespeare nikdy. Na čo sa za-mladi namotáš, to ťa už nepustí...

Text: Boba Baluchová, Foto: Palo Markovič

Festivalové recyklo-LETO

Leto si spájame so všeličím. Záleží asi najviac od veku a objemu peňaženky. Buď s niekoľkomesačnou úľavou od školy a cestou okolo sveta na podivnom dopravnom prostriedku; alebo s nekončiacim skúškovým obdobím a prípravami na dobrovoľníčenie v summer campoch kdesi v Južnej Európe; príležitostnými brigádami vo vysoko-tatranskom rezorte a šetrením peňazí na letné festivaly. 

 

Festivaly sú pre niektorých z nás synonymom leta, ako aj dôvodom pre kreáciu či zadováženie si vhodných zvrškov na aktuálnu sezónu, na aktuálny event. Netreba hneď bežať do obchodov. Pre nevydarené minuloročné leto (obviňujme z toho ľudskú činnosť, nie zmenu klímy!) sme možno nevynosili všetky kúsky spred roka: netradičné pokrývky hlavy, nadrozmerné slnečné okuliare, tylové zavinovacie mini-sukne alebo naopak dlhé sukne s pásikmi, a k tomu plátené tenisky. Stačí sa rozpamätať alebo skontrolovať pohyb na účte spred roka...

Nie všetci mali začiatkom leta cestu do Barcelony – za festivalmi Primavera sound alebo Sónar, kde sa schádzajú tisícky neo-hippies aj hipsterov z celej Západnej Európy. Práve tam sú často životný štýl a vykecávky s kamoššmi dôležitejšie ako špička súčasnej elektronickej scény v ponuke programu festivalu. Tam so svojimi akokoľvek originálnymi, resp. nelogickými kombináciami a farebnými kreáciami zapôsobíte na málokoho. Ocitnete sa totiž v preplnenom priestore, kde každého návštevníka zaujíma len a len on sám (a jeho/jej vydarené postnutie akože spontánnej fotky na sieť Facebook).

Vždy odporúčam primárne využiť domáce zdroje – treba dôverovať umeniu recyklovania. Stačí raz za čas otvoriť skriňu, svoju aj svojich rodinných príslušníkov (vybehnúť na pôjd či do pivnice), vyhádzať všetko na posteľ a začať originálne, no s citom dané kúsky kombinovať, prerábať. Dokupovať sa snažte zásadne iba doplnky (podľa doladenia farebnosti outfitu: opasky, mašle, korále či umelé kvietky, plstené tašky) a vymieňať iba gombíky či lemy. Letné upratovanie s pridanou tvorivou hodnotou nikdy nezaškodí. Aj moja ružová bunda a tenisky sú zo second-handu za pár eúr, turban z kenského trhu, k tomu sukňa farebne doladená a nedávno došitá (díky, mami)!

Leto sa mi ešte spája s obdobím štátnic a obhajob záverečných prác. Chalani na elektrotechnike mali kedysi taký zvyk, že keď úspešne ukončili školu – z internátneho okna (na ktoromkoľvek poschodí) v Mlynskej Doline vyhodili televízor. Veľmi zvláštny rituál. Keď som jeden dokaličený prijímač nedávno našla – stal sa symbolickou rekvizitou pri fotení. Na sídliskách však tento rituál neodporúčam skúšať – ani s vyhadzovaním šiat, ani so zbavovaním sa elektro-spotrebičov – ani v lete, ani inokedy. Nech by sa to zdalo akokoľvek zaujímavé či spontánne. Takto si recykláciu produktov radšej nepredstavujme...

Text: Boba Baluchová, Foto: Palo Markovič

Ultra-shiny outfit at Pohoda festival

Osemnásta Pohoda je úspešne za nami. Pre mňa tento rok ešte viac žiarivá, ako inokedy. A rodinná, čo si veľmi cením (najmä nedelňajší dozvuk na vytúženom Bradle). So sestrou sme si občas pripadali, akoby sme ani neboli na hudobnom festivale, ale na komornej dofči "na chate" kdesi za Trenčínom - s domácimi egrešmi, kozím syrom a fínskou či ukrajinskou vodkou k tomu. Ďakujem ľuďom, ktorí sa v tom zhone, hluku a presunoch medzi pódiami zmohli na viac ako na klasický festivalový pokec / liftové reči, posedeli si s nami v Literárnom stane či vystáli rad na zdravú papinu.
Naďalej sa mi potvrdzuje teória, že očakávania treba nechať doma a užívať si náhodné vystúpenia na prvý posluch neznámych hudobníkov a hudobníčok. Lebo napríklad taký Tricky či Suede mohli predviesť oveľa viac - najmä viac zainvestovať do vizuálnej zložky aj hudobnej dramaturgie, alebo potom radšej ostať doma. A to som ešte veľmi vľúdna hudobná kritička, :).

Najviac potešilo nemecké trio Moderat s dokonalým zvukom a svetelnou šou. Nesklamali ani ich starší kolegovia - predchodcovia: Kraftwerk, hoci 3D okuliare som si počas koncertu odmietala nasadiť. Potom prekvapili ešte dvaja staručkí pánkovia: severoamerický bradáč v džínsoch na traky: Seasick Steve a slovenský konceptuálny muzikológ Milan Adamčiak. Týmto chlapíkom ich príbehy skrátka uveríte, aj keby ste nechceli...
Čo sa týka počasia, tak hrozivé predpovede sa nakoniec nenaplnili. Namiesto gumáčikov som preto zvolila krikľavé topánky (so smutným príbehom), a k tomu geniálne mini-šaty s pásikmi a čírom na kapucni (z dielne Yaxi Taxi). Nik si ma našťastie nepomýlil s Pohoda-dobrovoľníčkami v reflexných vestách, ale kamarátov syn Svetozár sa ma bál jak čert svätenej vody! Mamine som pripomínala robotickú michael-jacksonku, ale to farebné kombo mi skrátka učarovalo. Náramky, náušnice, opasok i šatka sa dolaďovali na poslednú chvíľu... Ešte hodinku pred odchodom na trenčianske letisko som neučesaná a neoblečená hypnoticky na rybársky silón navliekala päťdesiat žltozelených guľôčok z Korálkového sveta - aby bol Pohoda out-fit skrátka hodný BalBo deBra blogu (a vašej pozornosti)!

Text: Boba Baluchová, Foto: Palo Markovič

Krst sestrinej knihy: siedmeho siedmy o siedmej

Nerozumiem poézii. Aspoň tej slovenskej nie. Ale kamarát a vydavateľ Pišta Vandal tvrdí, že to sa len vyhováram – aby som sestrinu zbierku básní nemusela pochváliť. A to zasa nie je pravda! Aj keď blízki mi často vyčítajú, že mám dvojaký meter: na nich som omnoho viac prísna ako na neznámych ľudí... Tak som sa celý minulý týždeň prehrýzala ženskou intímnou lyrikou (nielen Kristíninou, ale aj Máriinou, Kataríninou atď.), aby multi-talent Pišta, ale i sestra Kristína na pondelkovom krste stratili reč, :). Neviem, či sa to podarilo, ale komorný krst zbierky básní "Ako kaluže" dopadol skvele, a bez ujmy na (duševnom) zdraví... Aj keď do budúcna odporúčam: neobliekať si na seba v 30-stupňovej horúčave jedny tmavé šaty na druhé – nech bol už zámer akýkoľvek a obrázky z projektora na nich vyzerali fantasticky, :).

Sestra Kristína v minulosti vydala dve útle prózy (o láske k lietaniu, k Tatrám, k povolaniu – analýze ľudských životov) v známych, pre niektorých i kontroverzných vydavateľstvách. Nakoniec zakotvila vo vydavateľstve Limerick a pokúsila sa dať na papier dvadsaťdva odzbrojujúcich výpovedí v doteraz neprebádanom žánri. Výsledok: útla zbierka osobitej poézie „Ako kaluže“ uzrel svetlo sveta do-roka a do-dňa. Knižka bola oficiálne pokrstená siedmeho siedmy o siedmej na mieste, kde vlastne aj vznikala – teda minimálne fotografie Romana Ferstla k nej.
V Kaviarni Scherz sa v pondelok večer krstilo svätojurským vínkom i ukrajinskou vodkou; s hosťami a hostkami sa zaobchádzalo doslova v rukavičkách; odovzdával sa symbolický dar na potvrdenie priateľstva s krstným otcom zbierky: fotografom Romanom i vydavateľom knihy: hudobníkom Pištom. Samozrejme sa čítala poézia, spievali sme filantropické songy a dokonca sme prítomným pustili i môj krátky film "Za rozprávkou". Štvrtá kniha Kristíny Baluchovej pravdepodobne nebude rozprávková, ale určite bude stáť za-to! Lebo do všetkého, čo robí, sa vrhá na-pohľad bezhlavo, no s vnútornou vytrvalosťou a vierou v dobro. Som rada, že môžem byť pri-tom...

Text: Boba Baluchová, Foto: Palo Markovič